Stretnutie troch generácií na Gymnáziu v Giraltovciach
Deti – rodičia – starí rodičia. Tri pevné body rovnostranného trojuholníka, ktoré, keď spojíme opísanou kružnicou tohto trojuholníka, vytvoríme najpevnejšiu bunku spoločnosti – rodinu.
Rok 2012 je v Európe rokom aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami a mesiac október je mesiacom úcty k starším. To nám poskytuje výbornú príležitosť si to uvedomiť a zároveň ju využiť na rodinné stretnutie, napr. aj na pôde školy.
18. októbra 2012 sme pripravili v našej škole slávnostnú akadémiou, na ktorú žiaci našej školy pozvali svojich rodičov, starých rodičov, svojich učiteľov a ostatných zamestnancov školy. Pozvanie prijali aj členovia mestského klubu dôchodcov a občianskeho združenia Zväz postihnutých civilizačnými chorobami. Už pred začiatkom akadémie zavládla veľmi príjemná nálada, lebo sa stretli ľudia, ktorí sa dlho nevideli alebo boli v našej škole už veľmi dávno, lebo ich deti školu absolvovali pred mnohými rokmi. Pri pohľade na vnúčatá – primánov sa do hláv hrnuli spomienky ... „Veď iba nedávno sme boli na rodičovskom združení našim deťom a už je to desať, pätnásť rokov ...“
Program sme pripravili „z vlastných zdrojov“. Ako to správne uviedli moderátori: „Chceme vám darovať darček, ktorý sa nedá kúpiť. Vytvorili sme ho z nášho času, talentu, usilovnosti, vytrvalosti, vďačnosti a lásky...“
V programe vystúpili úspešní recitátori, ktorí predniesli víťazné úryvky z okresných, krajských a celoslovenských kôl súťaže Hviezdoslav Kubín. Dvaja žiaci predstavili svoju vlastnú tvorbu poézie. Spevom osviežila slávnosť finalistka celoslovenskej speváckej súťaže Môj najmilší hit.
Žiaci primy predniesli úprimné modlitbičky Milana Rúfusa a mnohým sa pri nich skotúľala slza po líci ... V hre na hudobné nástroje sa predstavili naši žiaci, ktorí navštevujú ZUŠ v Giraltovciach a zároveň hrajú v miestnom, veľmi populárnom folklórnom súbore Topľan. Z ôsmich členov orchestra sú šiesti žiakmi nášho gymnázia.
Úprimnosť, vďačnosť a dojatie charakterizovali našu akadémiu. Kto úprimnejšie a srdečnejšie ďakuje za starostlivosť ako vnúčatá svojim starým rodičom? Kto z rodičov žiakov si v týchto chvíľach nepripomenul svoje detstvo? Kto z učiteľov si nespomenul na jednu alebo aj dve generácie žiakov, ktoré prešli touto školou?
Dojatie a vďačný úsmev na tvárach spokojných rodičov a starých rodičov bol najkrajšou odmenou za vystúpenie. A treba viac? A predsa ešte niečo: neskrývaná hrdosť na svoje dieťa.
„... náš vystupoval v škole na akadémii ...“ „ ... a nemal vôbec trému ...“ „ ... ani som neveril, že také niečo dokáže ...“ Slová, ktoré sme počuli v neformálnych rozhovoroch pri káve alebo čaji a dobrom domácom koláčiku. Všetci sme mali zrazu čas a navzájom si čo povedať. Vytvorili sme v telocvični školy jednu veľkú (malú?) rodinu. A rodina je to najdôležitejšie.
Ďakujeme všetkým, ktorí túto výnimočnú udalosť pomohli pripraviť.
Mgr. Eva Fedorková
25.10.2012 09:09
