Za účelom spoznávania sa zorganizovali triedne profesorky tried kvinty a 1.A turistický deň. Konal sa 1. októbra v Petrovciach. Z pedagogického zboru sa ho zúčastnili profesorky Meščanová, Čorbová, Vargová, rodičia a samozrejme  žiaci.

Všetko sa to začalo už na autobusovej stanici v Giraltovciach, kde sme mali zraz a potom sme sa previezli autami až do Petroviec. Niekto by si myslel, že s rodičmi to musí byť strašná nuda. Ale práve naopak. Všetci sme si to veľmi užili.

Aj keď sme chodili po označenom turistickom chodníku, miestami sa zdalo, že sme zablúdili. Ale keďže pani zástupkyňa mala kamarátku na telefóne - pani Kopčákovú, ktorá to miesto veľmi dobre poznala, nemali sme sa čoho báť. Každý z nás vyliezol na vyhliadkovú vežu, z ktorej bol úžasný výhľad. Miestami sa zdalo, že sa aj zrúti. Ale naštasie to nejako ustála. Videli sme poľovnícky posed. Ale len pár odvážlivcov nabralo odvahu vyliezť naň. Nevyzeral totiž veľmi presvedčivo. Jedlo tiež nesmelo chýbať. Každý si mohol opiecť toľko špekačiek, koľko len chcel. Pri ohni nám, žiakom, rodičia a profesori porozprávali veľa svojich zážitkov z mladosti a svojich školských čias. Smiech sa ozýval celým lesom.

 Túra bola dlhá asi 5 kilometrov a trvala asi tri hodiny. Ale nebola to žiadna jednoduchá prechádzka. Narazili sme aj na veľa dosť strmých kopcov. To nám však nebránilo, aby sme si tento deň vychutnali plnými dúškami. Chválili si ho aj rodičia, aj žiaci. Všetci by sme si to radi zopakovali ešte aspoň raz. Každý, kto nebol, môže ľutovať. Prišiel o veľa nových zážitkov.

Jeden zo zaujímavých zážitkov boli aj informácie na tabuľách o partizánskych bunkroch v časoch  2. Svetovej vojny. V tejto časti Slanských vrchov pôsobila jednotka Čapajev od leta 1944. Tu malo sídlo samotné hlavné velenie už partizánskeho zväzku Čapajev sformovaného v septembri 1944. Na toto miesto partizáni sústreďovali svoje zásoby získané od obyvateľov okolitých obcí, ale aj zbrane a strelivo potrebné pre vojenské aktivity. V čase prepuknutia povstania koncom augusta 1944 sa tu sústreďovali aj tí príslušníci slovenskej armády, ktorým sa podarilo uniknúť pri odzbrojovaní východoslovenských divízií nemeckým vojskom.  Lysá hora sa stala nemým svedkom veľkého odporu partizánov v prvej polovici septembra 1944. Člen partizánskej jednotky Emil Chlapeček, ktorý v tomto čase pracoval ako hájenský dorastenec, si spomína: ,,Boli sme vo veľmi úzkom spojení s lesníkmi. Na Dubníku, lesník  Matej Duraj, nás v hájenke neraz zohrial a nakŕmil. A nebolo nás málo! Jozef Homičko, lesník z Rudľova, bol nielen spojkou, ale osobne sa zúčastnil aj na bojových akciách. Štefan Zajac zo Zlatej Bane, robotník na lesnej železnici, to bola naša najlepšia spojka.''  No takže aj takéto zaujímavé veci sme sa mohli podozvedať a ani to nebolelo. Aspoň sme zase o niečo múdrejší.